Nie je dňa, kedy by som sa nestrápnila. Tak napríklad včera. Išla som v práci na toaletu. Cestou som stretla kolegu s pohľadným mladým pánom. Vyzeral na Slováka atypicky, takže v domnení, že ide o zahraničného navštevníka, som ho pozdravila anglickým Hello. A on mi na to so šarmatným úsmevom na perách odzdravil pekné slovenské Dobrý deň. V ten deň som ho už nestretla a ak by som aj, tak by som uprela pohľad do opačnej strany, inak by som pri spomienke na ten trapas očervenela ako čili paprička.
To ma tiež trápi s tým mojim červenaním. Vlastne neviem, či v niektorých situáciach červeniem, ale viem, že uši mi horia o sto šesť.
Neznášam situácie, keď ma osloví niektorí z kolegov, ktorí nielenže "slušne" vyzerajú, ešte aj majú vyššiu funkciu ako je tá moja.
Vtedy mi nielen uši horia!!! Vtedy sa začnem nadmerne potiť, hlavne z rúk mi tečú potoky potu. Začnem si to uvedomovať a vtom momente sa prestávam sústrediť na predmet rozhovoru. Pomaly sa teda prepracujem k ďalšiemu trapasu, čiže dotyčného žiadam o zopakovanie jeho posledných slov.
A teraz z iného súdka. Prečo si naozaj myslím, že irónia je chlieb môj každodenný? V prvom rade si myslím, že je ironické chcieť od mladých rodín, aby prispievali k rozmnožovaniu ľuďstva. Ono samotné rozmnožovanie je v skutku príjemné. Aj deti mať je pekné a väčšina žien (neodvážim sa napísať, že aj mužov) po tom veľmi túži. Ale v dnešnej dobe? Keď človek musí bývať u svokrovcov, lebo nemá na vlastnú strechu nad hlavou? Nenávidim slovo úver. Každý mi ho odporúča. Ja sama si ho neodporúčam a úver je na poslednom mieste v zozname riešení "Ako nadobudnúť svoj vlastný domov."
Som v pekelnej situácii. Túžim po dieťati, ale uvedomujem si pár podstatných faktov, prečo ho teraz mať nemôžem:
1. Som ešte mladá a celý život mám pred sebou (to je ohavné klišé, ale môžem ja za to, že mi už tak skoro tykajú biologické hodiny?!).
2. Bývam u rodičov môjho manžela a ich domácnosť je skôr tichá (ja si fakt neviem predstaviť, čo by so svokrom urobilo nočné vrieskanie pokakaného dieťaťa).
3. Nemám peniaze na vlastný byt, tobôž na dom (jak šetrím, tak šetrím, stále je to málo a úvery zatiaľ poctivo ignorujem)
4. Študujem (to by nebola až taká prekážka materstva, ale štúdium niečo stojí, vďaka novému vysokoškolskému zákonu stojí dosť veľa...).
5. Materská a rodičovský príspevok sú osobitá kategória, ich výška je jednoznačne na výchovu dieťaťa nepostačujúca (navyše, keď vezmem do úvahy skutočné platy v tejto republike, nie tie priemerné, tak žiť z manželových pár tisíc a z rodičovského príspevku, platiť dajme tomu nejaký úver, náklady na bývanie, náklady na starostlivosť o dieťa, školné atď., je nemožné).
Vzhľadom na tieto dôvody, mám tieto možnosti:
1. Odložiť materstvo na neurčito a čakať, že našetrím na lacné bývanie z platu (podľa mojich výpočtov by som šetrila cca 40 rokov,
to by som mala 64 a v takom veku by som asi bola najstaršou rodičkou na svete, čo má jedno plus, zapísali by ma do Guinessovej knihy rekordov).
2. Vzdať sa školy, práce, rodiny a odísť za zárobkom do zahraničia (ale čo bude, keď sa vrátim? Zamestnám sa kde si ako šička obuvi a budem zarábať 8,000 Sk netto mesačne, v podstate kariérne dosiahnem bod mrazu).
3. Neriešiť budúcnosť a spoliehať sa na "voľako bolo, voľako bude"...
4. Spoliehať sa na vládu, že to za nás vyrieši (čiže inak povedané čakať na zázrak).
Na koniec týchto úvah, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú, môžem prehlásiť, že nie len môj život je jedná veľká kniha irónie, ale o tom až niekedy inokedy.
Komentáre
ellias
takže....